Prechádzame cez nádhernú trávnatú a zvlnenú krajinu lovcov kazuára (veľký vták z radu pštrosov) a kuz kuz (vačica) do Mendi, smerom na Mount Hagen a Kundiawu. Mount Hagen som preletel s „kreditkou" prilepenou na spodku jednej nohy a peniazmi na spodku druhej. Fotoaparát som ukryl pod obvínadlo z vnútornej strany stehna. Moje obavy však boli na mieste, hlavne keď som zažil, ako armáda rozháňala ľudí s mačetami. Ja som sedel v public movement vehicle (PMV), ktoré kľučkovalo medzi nimi. Bohužiaľ, práve v tej oblasti, kde som chcel „trekovať" prebiehala vojna medzi klanmi a tak som pokračoval smerom na východ. Kundiawa sa mi už zdalo bezpečnejšie miesto. Preto som dal peniaze chlapíkovi, nech mi ide kúpiť nejaký sveter na trh. Položil som si batoh na korbu auta, ktoré v momente vyštartovalo. Nemal som šancu zastaviť ho. Šofér mi zakýval, že sa vráti. Tak som tam zostal bez batohu, bez peňazí a ešte začalo pršať. Po 10 minútach som si už nebol istý bezpečnosťou tohto miesta, vtom sa však vrátil chlapík so svetrom aj mojím batohom. Pozval som ho za to na posúch.
Nasledovala štvorhodinová púť do Kegsegul po ceste, ktorá by bola problematická aj pre traktor. Malé domčeky, ktoré boli umiestnené vysoko na svahoch, kraľovali obrobeným políčkam v 60 stupňovom svahu.
S Benom som sa zoznámil na korbe. Zobral ma na výstup na Mount Wilhelm, najvyšší vrch Papui Novej Guinei. Ráno kráčame okolo letiska vo výške 2 500 m.n.m. Ben napína luk a cestou striehneme na kuz kuz. Rozpráva mi o svojom dedovi, ktorého zastrelili misionári, keď im kradol fazuľu. "He used to hunt people," hovorí mi. Zabíjali sa šípmi a kopijami kvôli pozemkom. Ako dôkaz o zabití človeka museli priniesť jeho hlavu alebo nohu. Nikdy ľudí nejedli, iba získavali prestíž a pozemky. Daruje mi jeden zo šípov po jeho dedovi. Tento starý kúsok má pre mňa nesmiernu cenu. Ja mu dávam darčeky, ktoré v tejto krajine predbehli svoju dobu.
Chcel by som vidieť rajku - bird of paradise - vtáka na vlajke Papua Nová Guinea. Bohužiaľ, je dosť náročné zbadať ho, keďže miestni vystrieľali takmer všetko živé, čo sa hýbe. Len čo nejaký vták vzlietne, už za nim letí niekoľko kameňov z praku.
Prichádzame ku jazerám vo výške 3 500 m.n.m. Dostávam vysokohorskú chorobu, ktorá ma pripúta na matrac v malej chatke pri jazere. Bolesť hlavy, pocit na vracanie, nevoľnosť, nechuť do jedla a podobne. Iba ležím a čakám. Po piatich hodinách som fit a s radosťou behám po okolí. Z vrcholu práve zliezol bývalý japonský veľvyslanec, s ktorým rozoberám druhú svetovú vojnu a misionárov, ktorí domorodému obyvateľstvu kradnú tie najlepšie pozemky a zabezpečujú informácie o nerastoch svojej krajine. Zároveň pália staré modly a chrámy a ničia kultúru krajiny. To všetko len za účelom obchodu, aby sa dalo s ľuďmi manipulovať. Vysvietená misionárska stanica iba niekoľko kilometrov nižšie disponuje obrovským hydrogenerátorom, ktorý osvetľuje takmer každý meter stanice. Hneď prvý dom domorodca za plotom je v tme a ľudia po súmraku zostávajú pri plameňoch ohňa. Tomu sa hovorí pomoc v realite.
Snažím sa zaspať, o pol druhej ráno vstávame. Keď prestalo pršať, vyrazili sme okolo druhej ráno na cestu. Svietime si baterkami v hustom poraste, ktorý sa postupne mení na skalnaté bralá. Odpíjam si z vody s benzínovým pachom. Ešte raz a to posledný. Zrazu to prišlo. Moje útroby začali protestný štrajk a ďalších šesť hodín som každých päť minúť vracal. Omylom sme vzali Japoncovu fľašu, v ktorej bol predtým benzín a v noci sme to veľmi neskúmali. Ben si myslel, že je fľaša moja a ja že jeho. Stačilo len pár kvapiek...
Nevzdával som sa a z posledných síl som o šiestej ráno vystúpil na vrchol v nadmorskej výške 4 509 m v momente východu slnka. Nechal som viať chvíľu slovenskú vlajku, pravdepodobne prvýkrát na tomto vrchole a kochal sa výhľadom na celú krajinu, výhľadom na severné aj južné pobrežie. Celý vrchol sa už o hodinu ponorí do mrakov. Neviem odkiaľ zoberiem sily na cestu dolu a hlavne bez vody to je dosť ťažké. Prvý pramienok vody som vypil až do stredu zeme a v okamihu som sa cítil lepšie. Druhy úsek cesty už vtipkujeme. Sme šťastní, že sme to dokázali.
Berieme si PMV do Goroka. Cestu nám niekoľkokrát zatarasili výpalníci, prípadne dali pod koleso motyku. Keď desať chlapov s mačetami a kameňmi obstúpi auto, nevyzerá to nikdy mierovo.
V Goroku sa koná turnaj v rugby. Prechádzam sa po trhu a obzerám ľudí. Oni zase mňa, som opäť jediný beloch v meste. Je Silvester a s miestnymi obyvateľmi si dávame zopár pív. Von mi nik neodporúča isť, lebo všetci si vypijú a následky bývajú hrozivé. Až do rána zo všetkých strán znie O-Zone, čoby hymna Papui Novej Guinei.
Ďalším PMV prebrodíme zopár riek do mesta Madang. Kŕmim úhorov, korytnačky, potápam sa s barakudami a do vraku amerického bombardéra B25. Objavujem nádherný Kranget Island, kde sú záchody postavené na vode. Plavím sa na malej bárke cez obrovské vlny na Karkar Island. Som celý mokrý - fajn adrenalín. Čln zastavuje niekde v strede džungle a z každej strany s revom vybieha niekoľko ľudí. Neviem čo robiť, nakoniec sa z toho vykľuje priateľské gesto radosti. Stúpam s chalanmi do kopca. Cestou trháme kokosy a ja sa umývam v ich mlieku od soli. Dvojmetrový had nám skrížil cestu a chalani začali uskakovať, vraj je dosť jedovatý.
Starosta dediny Kevasob mi ponúkne svoju posteľ a tak zostavám spať u neho. Jeme chlebovník s tekvicovými výhonkami a zoznamujem sa s celou dedinou (okolo 500 podaní rúk). Ráno sa pokúšam vyliezť na vrchol a vidieť kráter. Celý ostrov je totiž jedna veľká sopka (1 835 m.n.m.). Začína však dosť husto pršať (raz za deň), chodníky sa premieňajú na potoky, tak to vzdávam. Objavujem pláž s deťmi, ktoré surfujú na doskách. Niektorí tu už dva dni čakajú na loď na pevninu, aby mohli predať svoju úrodu na trhu.
Dohadujem sa na nasledujúce ráno a o pol šiestej vyrážam z dediny aj so starostom. Berie ma loď z Kuru. Celý mokrý zastavujem v Alexihafen pozrieť staré japonské letisko a vrak bombardéra. Misionárska stanica bola založená tu a nie v Madang, lebo tam boli kedysi Nemci. Minulý rok tu zomrela 27-ročná Slovenka na maláriu.
Letím do Wewak. Cestou sledujem ústie dvoch najväčších riek Ramu a Sepik. V meste hneď zisťujem možnosti na túru na rieku Sepik. Po krátkom hľadaní ma chlapík zavedie rovno do domu Steva Buku, legendy Sepiku. O tomto mužovi som počul už dávno ako o najlepšom sprievodcovi po rieke, ktorý všetko a každého pozná. S úctou mu podávam ruku a dohadujeme detaily. Myslím, že sme si hneď padli do oka, zostavám u neho aj spať. Steven si pamätá ako jeho otec nosil okolo bedier kozu z netopiera a jeho matka iba trávovú sukňu. On sám má na tele znamenia, ktoré mu pravdepodobne vypálili, keď bol malý. On bol v tranze a nevie ako sa to robí. Technika sa totiž prenáša z pokolenia na pokolenie až v určitom veku. S jeho synmi sa kúpem v teplom mori, obzerám mesto, trh, učím sa miestny jazyk Pidgin.
S majiteľom hotela Nemcom, jedným Bulharom a Amíkom sa dávame do reči na terase. Dozvedám sa veľa informácii o blízkych ostrovoch a stavaní ciest, o rozdeľovaní peňazí vládou, skutočne užitočná konverzácia. Prví bieli ľudia. O pol jedenástej večer vyrážame. PMV prichádza pre nás, vyzdvihujeme ľudí po všetkých dedinách naokolo. Po sedem hodinovom sedení na tvrdej úzkej lavici si takmer nič necítim.
O 5:30 ráno som uvidel Sepik, širší ako Dunaj v Bratislave, ktorý je hlboký 50m a v ústí 200m. Sadáme do jednej z 15 m dlhých lodí vytesaných z jedného kusu dreva. Dosť vratké kanoe sedí iba 30 cm nad hladinou. Mierime do dediny, aby sme vyzdvihli kormidelníka. Vyrážame úzkou riečkou cez džungľu k jazeru Chambri. Cestou vidíme desiatky orlov a volaviek. Pred očami sa nám otvára nádherná scenéria okolo jazera. Orol chytil netopiera zo stromu. Zastavujeme na ostrovčeku, kde si pochutnávame na sušených rybách. Navštevujeme dediny, v jednej akurát porcujú krokodíla na večeru. Robia sago z palmovej dužiny, ktoré sa podobá placke s rybou. Nemá žiadnu chuť, ale zasýti.
Všetky domy sú na koloch, lebo voda občas > >vystúpi až ku dverám. Domy hneď pri vode sú aj päť metrov nad zemou. Podlaha je z palmovej kôry, skoro ako parkety, občas je tam nejaká diera a pod ňou päťmetrová jama, zvlášť pre malé deti, sa mi to zdalo dosť nebezpečné. Oheň sa robí priamo v dome, klasicky žiadny komín, všetok dym je dnu, tým sa vyženú komáre. Tých je miliarda, nie možné cez nich ani vidieť, je to najmalarickejšia oblasť. Dnes ich je tu však málo. Pre istotu sa však stále natieram repelentom. Večer spíme v jednom z domov. Keď zapnem „čelovku", asi dva milióny mušiek a iného hmyzu sa sústredí okolo mňa. Hneď mi pribehli na pomoc dve modlivky, ktoré ho začali lapať, po usadení sa na mojom stehne. Spím v moskytiere, unavený z predošlej noci. Kúpeme sa v blatovej vode, treba si dávať pozor na ryby, lebo majú dosť ostré zuby. Tak si držíme potrebné telesné časti a stále sa hýbeme.
Chlapík vyrezáva kanoe, trvá mu to rok. V dedine majú chyteného kazuára. Zúri už pri mojom pohľade na neho. Má neuveriteľnú silu, ešte šťastie že nás oddeľuje pletivo.
Opäť jeme sago a ryby, na spestrenie ananás. Späť na Sepik, po hľadaní zarastenej vodnej cesty.
House Tambaran - dom mužov, miesto kde sa stretávajú, je tabu pre ženy. Som v najstaršom na Sepiku, ma vyše 200 rokov. Vysoké stĺpy s vyrezávanými motívmi držia strechu vo výške deväť metrov. Vnútri je plno vyrezávaných sôch, ktoré sú typické pre túto oblasť a považujú sa vo svete za jedny z najhodnotnejších. Miestni ľudia mi predvádzajú svoje umenie na vyrezávaných bubnoch, tiež z jedného kusu dreva. Dediny sú jedna krajšia od druhej. Spíme v Yentchenmangua, domorodci hrajú volejbal, čo vyzerá ako národný šport popri šípkach.
Ráno odchádzam do Pagwi a PMV do Wewak cez rozbúrenú rieku, keďže strhlo most. S batohom plným dreva a mušlí v rôznej podobe odlietam späť do Madang, Moresby, Brisbane a Sydney.
Potreboval by som ďalší mesiac, aby som mohol vidieť a zažiť viac...